,,Americký sen"

Slovensko je smrť, Amerika je cesta. Takýto názor ,,share-uje“ väčšina slovenskej populácie vo veku do dvadsaťpäť rokov. Nikdy som nepatril k tým, ktorí si mysleli, že Slovensko je smrť.  Ale priznám sa, že k tým, ktorí si mysleli, že Amerika je cesta som mal o čosi bližšie.

Keď som bol ešte na strednej, navštevoval som anglické, resp. skôr americké kempy. Celkom ma to vzalo a dokonca to vyzeralo, že na piaty kemp pôjdem ako animátor. Na kempe som spoznal kopec skvelých ľudí a dokonca aj jednu babu (Američanku), ktorú Slovensko (áno, to Slovensko, ktoré je smrť) natoľko uchvátilo, že sa tu neskôr vrátila na rok žiť. Ju všetci volali ,,Slovenské dievča“ a mňa ,,American boy“. No lenže môj piaty kemp v poradí nevyšiel a ja som sa rozhodol, že budúce leto sa dostanem do Ameriky.

Všetky veci som si začal chystať na prelome rokov 2014 a 2015. Agentúra nám vybavila pohovor so zamestnávateľom a nám ostávalo už len urobiť dobrý dojem, ,,predať sa“. Šli sme tam traja spolužiaci, ale klaplo to len dvom. Agentúra nám vlastne povedala, že ak si nás niekto vyberie a my odmietneme, môže sa stať, že už si nás nik iný nevyberie a nám nevrátia peniaze.  Ale v podstate z toho, ako rozprávala vyslankyňa nášho zamestnávateľa, som mal celkom dobrý pocit, dokonca som sa aj tešil.

Ôsmeho júna som oficiálne opustil európsku pôdu a vydal sa na leto do vysnívanej Ameriky. Cesta bola v pohode. Teda okrem toho, že sme šli približne 44 hodín. Inak to bolo v pohode. Po príchode do kempu sme dostali deň voľna na ,,zotavenie“ z časového šoku. Tento deň však trval iba do večera, potom sme už pracovali. Jáj, to som asi nespomenul, pracoval som v náboženskom (židovskom) detskom tábore. Práca v kuchyni nebola náročná. Spočiatku si bolo treba zapamätať veľa nových anglických výrazov pre kadejaký kuchynský riad a po troch týždňoch príprav, nám došli deti.

Najskôr sme pracovali celý deň vkuse, neskôr nám to zmenili na ,,šichty“. Ale v zásade sme pracovali dvakrát do týždňa od šiestej do večera (rozumej do deviatej až desiatej) s hodinovou pauzou, dvakrát do týždňa od šiestej do tretej a dvakrát do týždňa od desiatej do večera s hodinkou pauzy. Asi po dvoch alebo troch týždňoch sme zistili, že agentúrou stanovený pracovný čas je osem, maximálne desať hodín denne s tým, že ak je to desať tak nasledujúci pracovný deň máme mať voľnejší. Samozrejme, že keď sme došli za vedením, že pracujeme veľa a zadarmo (nešli sme si tam zarobiť, ale predsa nebudeme robiť zadarmo) tak nás doslova vysmiali, že ak sa nám nepáči, môžeme sa zbaliť a vypadnúť. Objasním to, ak by som sa zbalil a vypadol, musel by som zaplatiť každý neodpracovaný deň značnou čiastkou a k tomu zabaliť sa a vypadnúť z Ameriky do Európy nie je až také jednoduché. Tak sme sa obrátili na agentúru, veď koniec koncov, ona nás mala mať pod palcom.

Agentúra nám odporučila opäť sa pozhovárať s vedením a navrhnúť riešenia a medzitým poslala aj mail vedeniu. Vedenie nás opäť povýšenecky odbilo s tým, že vie o tom, že sme písali agentúre a že sa s tým nedá nič robiť. Dva týždne pred našim koncom v kempe nás dokonca ľudia z našej agentúry došli pozrieť do kempu. Dozvedeli sme sa, že kemp im napísal mail a tvrdil, že náš pracovný čas bol upravený podľa zmlúv s agentúrou. Američania by povedali, že to bol ,,hoax“.

Najsmutnejšie na tom bolo, že vedenie kuchyne mali pod palcom Česi. Nie nejakí Amíci, ale naši bratia. Pod hrozbou vyhadzovu sme si odrobili nadčasy približne osemnásť hodín týždenne, dokopali letnú sezónu v kempe a vybrali sa na desať dní cestovať skrz Ameriku.

Nechcem, aby to vyznelo ako hate-blog, alebo dokonca ako výstraha necestovať. Mám kopec super zážitkov z USA a spoznal som tam super ľudí. Čo som len chcel povedať je, že všetko to závisí od toho, kam sa dostanete. Poznám kopec spolužiakov, ktorí sa dostali do super kempov a toto leto sa tam chystajú znova. A už len posledná vec, ak je Slovensko smrť, tak Amerika je ešte väčšia a s noblesou.